Rodinné pozadie strachu dieťaťa zo školy

Ukážka Techniky transformácie negatívneho prežívania na pozitívne

Abstrakt:

Článok poskytuje teoretický i praktický náčrt psychoterapeutickej práce, realizovanej „Technikou
transformácie negatívneho prežívania na pozitívne“ (TTNPP), aplikovanej v konkrétnom prípade u 13-
ročnej dospievajúcej klientky. Kedže išlo o dieťa trpiace silným strachom zo školy, v článku sa
zamýšľame aj o vplyve rodiča na dieťa, v danom prípade rodiča s extrémne vysokými nárokmi na
školskú výkonnosť.

Abstract:

The article provides both theoretical and practical outline of psychotherapeutic work implemented by
the "Technique of Transformation of Negative Experiences into Positive", applied in a particular case
of a 13-year-old client. Since the child was suffering from a strong fear of school, in this article we also
study the parent-to-child influence as the parent in this case was extremely demanding and result
oriented.

Kľúčové slová: výchova v rodine; strach zo školy; psychodynamická psychoterapia; technika
transformácie negatívneho prežívania na pozitívne; prípadová štúdia;

Key words: the family education; fear from the school; psychodynamic psychotherapy; the technique
of transformation of negative experiences into positive; case study;

Z nášho hľadiska to najdôležitejšie, čo môžu rodičia svojim deťom poskytnúť, je dať im
1.) dostatok lásky, 2.) vedomie spolupatričnosti s ľuďmi a s prírodou a 3.) ukázať im cestu, ako môžu
optimálne riešiť každodenné úlohy, spojené s bežným životom (Derková, 2018). Takto definovaný cieľ
výchovy je v určitom rozpore s výkonovo orientovaným modelom, ktorý v súčasnosti uplatňuje
pomerne veľa rodičov. Ich cieľom je dosiahnutie osobného a  profesionálneho úspechu dieťaťa,
súvisiace s presvedčením, že dôraz na excelentný výkon je nevyhnutný, zodpovedajúci dnešnej
konkurenčnej, súťaživej dobe. Výkonový model výchovy poskytuje síce intelektuálne obohacujúce
prostredie, avšak emocionálne je málo „výživný“. Dieťa je zriedkakedy pozitívne oceňované, na
druhej strane všetky jeho zlyhania si rodičia všímajú, kritizujú a trestajú. Existuje iba malý priestor
na slobodné rozhodovanie sa dieťaťa. Výber športových, umeleckých a jazykových krúžkov sa neriadi
ani tak jeho záujmom, ako skôr záujmom rodiča a presvedčením o tom, v čom jeho dieťa má – alebo
dokonca musí – vynikať. Škola a voľnočasové aktivity vypĺňajú celý priestor dňa a  zároveň sú
prísne hodnotené. Čím extrémnejšia je výchova, v ktorej dominuje primálo prejavov lásky, nízka
akceptácia dieťaťa, vysoké požiadavky spolu s  kritikou jeho „nedokonalostí“, tým častejšie sa
prejavujú negatívne následky. Jedným z nich je aj strach dieťaťa zo školy, pocit viny, zlyhania a
strach z neúspechu.

V tejto štúdii sa pokúsime čitateľovi sprostredkovať ukážku psychoterapeutickej práce
s dieťaťom, majúcim extrémny strach zo skúšania v škole. Na riešenie problému sme použili Techniku
transformácie negatívneho prežívania na pozitívne (TTNPP), s ktorou pracujeme už dlhšiu dobu a máme s ňou veľmi dobré skúsenosti.
Jej princípy sme stručne publikovali aj v monografii Nové výzvy v psychológii (Prevendárová a kol., 2017).

Pokiaľ chceme tu prezentovaný postup zaradiť do nejakého už známeho systému, jeho
základ tvorí hlbinná psychodynamicky orientovaná psychoterapia, no inšpirovaný je aj kognitívnymi
terapiami (Prochaska-Norcross, 1999) a  racionálne-emocionálnou terapiou Alberta Ellisa (Ellis, A.-
Dryden, W., 2007). Klientov vedieme k emocionálnej abreakcii, ktorú považujeme za podstatný činiteľ
uzdravenia. Rovnako však obraciame pozornosť aj ku zmene ich myšlienok a presvedčení. Podobne
ako Ellis (2007) sa neraz u klientov stretávame s iracionálnym presvedčením, že ľudská hodnota
závisí od toho, nakoľko je človek v živote úspešný. Ďalším negatívnym presvedčením je, že ľudia by
sa k nám mali správať podľa nášho očakávania. Nenaplnenie týchto očakávaní je veľmi frustrujúce
a obvykle vyvoláva hnev a skľúčenosť.

Terapeutický proces, ktorého základom je TTNPP je pomerne rýchly. Ide o krátku terapiu
v rozmedzí od 3 – 5 sedení, v závislosti od riešenej problematiky. Klienti zvyčajne zaznamenávajú
emocionálnu úľavu už počas prvého terapeutického sedenia a po určitej dobe sú schopní používať
daný pracovný postup aj sami, bez odbornej asistencie. Preto považujeme tento spôsob pomoci za
významný nástroj v prevencii duševných porúch a cestu k osobnostnému rozvoju, vhodnú najmä pre
dospelých klientov. Pozitívne skúsenosti  s technikou máme aj u dospievajúcich detí, ako naznačuje
tento príspevok. U mladších používame skôr postupy hrovej terapie, kombinované s rodinnou
terapiou. Cieľom je zlepšiť vzťah medzi rodičom a dieťaťom a pomôcť jednotlivým členom rodiny
vytvoriť akceptujúce prostredie, v ktorom môžu naplno vyjadrovať svoje myšlienky, pocity a
úspešne riešiť problémy.

Bez ohľadu na to, či pracujeme s dieťaťom alebo s dospelým, v prvom kontakte
považujeme za dôležité najmä budovanie vzťahu s klientom. Téma úvodného rozhovoru sa vždy
odvíja od jeho/jej aktuálnych potrieb a záujmov. Rozhovor je vedený v priateľskom, rešpektujúcom
duchu. Snažíme sa prijať človeka takého aký je, akceptovať jeho pocity, emócie, minulosť a z toho
vyplývajúce konanie a správanie. Počas terapie nehodnotíme klientovo správanie, skôr ho
podporujeme v sebaobjavovaní a vyjadrovaní. Pokiaľ je vnútorne pripravený na zmenu, túži sa
zbaviť nepríjemných myšlienok a emócií, môžeme začať so samotnou  terapiou. Postup je
nasledovný:

1. Najskôr začíname krátkym vysvetlením toho, čo sa bude diať. Klienta/ku vedieme k 
presnému identifikovaniu a formulovaniu tých negatívnych procesov, ktoré v ňom/ v nej
aktuálne rezonujú. Tvorí z nich tzv. kľúčové vety. Tie sú zamerané na svoje negatívne
emocionálne prežívanie, ale aj nepríjemné spomienky, predstavy, úsudky či presvedčenia…
Kľúčová veta vo všeobecnosti znie: „Cítim sa tak a tak v tej a tej situácii“, alebo „Som
presvedčený/-á, že…“, „Myslím si, že…“ (napr: … „že ma nikto nemá rád“).

2. Klient/ka svojím subjektívnym odhadom kvantifikuje počiatočnú intenzitu zraňujúcich emócií
a myšlienok podľa toho, ako veľmi mu/ jej prekážajú. Odhad môže byť percentách, prípadne
na škále od 0 do 10 bodov, kde 10 predstavuje najvyššiu možnú hranicu.

3. V ďalšej fáze klient/ka viackrát za sebou verbálne opakuje kľúčovú vetu, čo má zaujímavý
efekt: Každým ďalším opakovaním sa znižuje intenzita obsiahnutej negatívnej emócie.
Verbálne opakovanie kľúčovej vety umožňuje oddeliť seba, t.j. vedomého vnútorného
pozorovateľa od týchto mentálnych a emocionálnych procesov a prestať sa s nimi stotožňovať.

4. Klient/ka priebežne kontroluje a subjektívne hodnotí intenzitu zraňujúcich myšlienok a citov
a vo chvíli, keď kľúčová veta stráca na svojej pravdivosti, pretože bola deaktivovaná, resp.
demystifikovaná, nahrádza ju tzv. liečivou vetou.

5. Za liečivé možno považovať výroky, ktoré obsahujú dôležité pozitívne posolstvo. Týkajú sa
prijatia faktov, ktoré sa nedajú zmeniť, prijatia daného stavu, ako aj pochopenia súvislostí,
tiež ocenenia, poďakovania či odpustenia sebe i druhým. Liečivé vety taktiež odporúčame
verbalizovať opakovane, až kým sa dostatočne neukotvia v citovej a mentálnej rovine
klienta/ky. Navodzujú stav emocionálnej harmónie a upevňujú novo nadobudnuté zdravé
postoje a presvedčenia.

Prípadová štúdia

Na odporúčanie detského lekára navštívila našu psychoterapeutickú ambulanciu matka
s 13-ročnou dcérou (7.ročník ZŠ), inak výbornou žiačkou, majúcou  vynikajúce študijné výsledky
počas celej školskej dochádzky. Dôvodom boli dlhšie trvajúce problémy dievčaťa, prejavujúce sa
na fyzickej úrovni hnačkou, pocitom nevoľnosti, sťaženým dýchaním a poruchami spánku, ktoré sa
zintenzívnili koncom školského roka a evidentne súviseli s jej strachom zo školy, najmä však so
strachom pri skúšaní. Po vypočutí a krátkom anamnestickom rozhovore s matkou sme pokračovali
individuálnou prácou s dcérou bez prítomnosti matky. V nasledujúcej kazuistike je zachytený
postup terapeutického rozhovoru, vedeného na princípoch TTNPP.

Pozn.: KV- kľúčová veta, LV- liečivá veta

Klientka:

KV: „Mám strach, že pred tabuľou zabudnem to, čo som sa učila“ . (8 z 10 b.)
KV: „Mám strach, že nebudem vedieť reagovať, keď dostanem zlú otázku“. (5 z 10 b.)
KV: „Mám strach, že pani učiteľka V. ma vysmeje“. (3 z 10 b.)

Terapeutka pomáha pri úvodnom hodnotení intenzity strachu a pýta sa: „Už sa ti to stalo?“

Klientka: „Nie… ale ona je taká prísnejšia“.
Terapeutka: „Stalo sa ti niekedy v minulosti pri  iných učiteľoch/kách, že sa ti vysmiali, keď si niečo
nevedela?“

Komentár: Skúmanie minulosti je vždy súčasťou nášho hlbinne psychodynamicky orientovaného
prístupu.

Klientka (po chvíli premýšľania): „Áno, v 5. triede u pani učiteľky K. Odpovedala som pred tabuľou
a dostala som 2, niečo som asi zabudla“.

Terapeutka: „Ona sa ti smiala?“

Klientka: „Nie, ale mama sa potom veľmi hnevala. Ona sa vždy pýta, čo som urobila zle, keď nemám
jednotku“.

Komentár: Prebehol krátky rozhovor o tom, že dcéra sa bojí matkiných výčitiek za „zlé známky“, pod
čím sa myslí aj dvojka. Mama býva nervózna, často kričí a dcére všeličo vyčíta, pričom jej snahu ani
„dobré známky“ (jednotky) nekomentuje.

Klientka:
KV: „Bojím sa, že niečo zabudnem a učiteľka mi nedá dobrú známku“.
KV: „Bojím sa, že mama sa bude na mňa hnevať“.

Komentár: V priebehu deaktivácie pôvodnej emócie strachu sa z podvedomej vrstvy postupne
vynárajú aj ďalšie, pred tým nereflektované emócie, ako je hnev a pocit nespravodlivosti.

Klientka:
KV: „Je to nespravodlivé, že mi K. dala zlú známku“.
KV: „Hnevám sa, že mi K. dala zlú známku“.
KV: „Hnevám sa, že neocenila, ako veľmi som sa to učila“.

Komentár: Nasleduje terapeutkou navrhnutá formulácia iracionálnych presvedčení, súvisiacich
s učiteľkou i matkou zároveň. Klientka má možnosť uvedomiť si prepojenosť svojich myšlienok
a pocitov s oboma osobami. Opakovaním týchto kľúčových viet napokon prirodzene a rýchlo
dochádza k ich deaktivácii.

Klientka:
KV: „Je nespravodlivé, že som nebola dosť dobrá pre pani učiteľku K. a nie som dosť dobrá ani pre
moju mamu“.
KV: „Veľmi ma bolí, že nemám pre nich hodnotu ako človek“.

Komentár: Všetky vynárajúce sa emócie alebo negatívne myšlienky je potrebné pomocou
verbálneho opakovania deaktivovať. V danom prípade, po deaktivácii mala väčšina uvedených
kľúčových viet hodnotu v rozpätí od 0 – 3 bodov. Až potom bolo možné začať pracovať s liečivými
vetami. Návrhy liečivých viet ponúkla najskôr terapeutka, avšak so súhlasom klientky po schválení
týchto formuliek. Liečivá veta je správne formulovaná vtedy, ak nevyvoláva žiaden odpor, ale naopak
dáva zmysel a  upokojuje.

Klientka:
LV: „Prijímam fakt, že pani učiteľka K.  neocenila môj výkon tak, ako by som si priala“.
LV: „Prijímam fakt, že ani moja mama ma nevie oceniť“.
LV: „Vzdávam sa svojich očakávaní, že dospelí sú dokonalí“.

Komentár: Následne terapeutka nastoľuje tému otec. Z nastávajúceho rozhovoru vyplynie, že otec
sa síce k „teroru“ nepridáva, no radšej mlčí, aby bol doma kľud. Terapeutka preto navrhuje
emocionálne spracovanie aj tejto témy prostredníctvom kľúčových a liečivých viet.

Klientka:
KV: „Tati, je mi ľúto, že sa ma nikdy nezastaneš“. (9 z 10 bodov)

Komentár: V tomto prípade deaktivácia trvala trochu dlhšie a búrlivejšie, sprevádzaná silným
plačom. Potom bolo možné nastoliť liečivú vetu.

Klientka:
LV: „Tati, odpúšťam ti, že sa ma nikdy nezastaneš“.

Komentár: Po spracovaní témy otec sa opäť vraciame ku matke. Kedže pôvodne negatívne emócie
už boli deaktivované, hľadáme spolu s klientkou vhodnú liečivú vetu.

Klientka:
LV: „Mami, odpúšťam ti, že sa snažíš, aby som bola dokonalá, ale nejde ti to“.

Komentár: Po odstránení strachu spojeného s učiteľkou a mamou z rozhovoru vyplynula ešte
potreba spracovať klientkin vzťah k sebe samej. Emócie viažuce sa k vlastnej osobe zostávajú niekedy
dlho nereflektované, neuznané , avšak považujeme za dôležité im taktiež venovať pozornosť.

Klientka:
KV: „ Hnevám sa na seba, že robím chyby a nie som dosť dobrá“. (8 z 10 b., po deaktivácii 0)

Interpretácia terapeutky: „Snažíš sa o dokonalosť rovnako ako tvoja mama, ale nejde ti to…“

Komentár: Terapeutka tentoraz obracia pozornosť na súvzťažnosti medzi klientkou a jej matkou.
Potom navrhuje liečivé vety, ktoré dievča opakovaním upevňuje.

Klientka:
LV: „Dovolím si nebyť dokonalá“.
LV: “Som dobrá taká aká som“.

Záverečné zhodnotenie strachu zo skúšania a vizualizácia problémovej situácie:

Terapeutka: „Zatvor si oči a predstav si, že zvoní, začína hodina slovenčiny. Učila si sa, vieš novú látku
aj tie predošlé (strach 0). Pani učiteľka V. ťa volá pred tabuľu… Kráčaš k tabuli (strach sa drží na 1-2
bodoch). Odpovedáš … Povedala si všetko, čo si chcela?“

Klientka (po chvíli): „ Myslím že áno“ (strach 1).

Terapeutka: „Pani učiteľka ti aj tak dáva dvojku. Čo ty na to?“

Klientka: „Nie som rada, ale nemám strach“ (strach 0).

Terapeutka: „Ideš domov, voláš do práce mame, že si dostala dvojku. Máš strach?“

Klientka: „Nie, nemám.“ (strach 0).

 

Poznámky a komentáre na záver

Cieľom tejto kazuistickej štúdie bolo poskytnúť čitateľom konkrétny reálny obraz
o priebehu psychoterapeutickej práce, s využitím Techniky transformácie negatívneho prežívania na
pozitívne. Emocionálny svet teenegerov je rozkolísaný. Jeho súčasťou býva nielen strach, ale často aj
hnev na seba i na rodičov a kamarátov, pocit sklamania, neistoty , a i. Významná v tomto veku je
taktiež téma sebahodnotenia. Preto považujeme za veľmi žiaduce pomôcť klientom spracovať
negatívne zážitky a naučiť ich rôznym technikám sebaregulácie, t.j. vedomého riadenia svojich
myšlienok, emócií a správania. V tomto prípade stačili dve sedenia v časovom rozpätí 1 a pol
hodiny na úplné odstránenie problému, s ktorým dievča predtým už dlhší čas zápasilo. Treba
poznamenať, že dieťa (rovnako ako dospelý) si určuje cestu samé / sám, svojím tempom, ktoré je
v každom prípade iné a nedá sa urýchliť. Pozornosť tiež treba venovať rodičom dieťaťa, ktorí takisto
mávajú problém so strachom, hnevom, či psychickými traumami, ktoré počas života zažili a tak ich –
hoci nechtiac a nevedome – prenášajú na svojich potomkov.

Literatúra:

Derková, J. (2018). Rodina ako výchovné prostredie. Bratislava : Ikar, 146 s. ISBN 978-80-8200-034-7

Ellis, A.- Dryden, W. (2007). The Practice of Rational Emotive Behavior Therapy. 2. ed., Springer Publ.
Company, 280 s. ISBN  978-08-2612-217-9

Prevendárová, J. a kol. (2017). Nové výzvy v psychológii. Nakl. Palma : Silůvky, 238 s. ISBN 978-80-
904620-0-7

Prochaska, J. O.- Norcross, J.C. (1999). Psychoterapeutické systémy- průřez teoriemi. Grada : Praha
1999. ISBN 80-7169-766-4

Valkovič, I. (2007). 10 najvplyvnejších terapeutov za posledných 25 rokov. Bulletin Empatia, roč.XIV,
č.51, Bratislava 2007. Preklad s angl. originálu „The Top 10: The Most Influential Therapists…“.
[online], [cit. 13.2.2010]. Dostupné na: https://www.satir-institute.sk/2010/02/top-10-06.html

 

Adresa pracoviska:

Terapeutické centrum Dr.Prevendárovej, s.r.o., Stará Vajnorská 37, 83104 Bratislava
Univerzita Komenského, Pedagogická fakulta, Račianska 59, 8130 34 Bratislava